V tichu spoločenskej miestnosti sa dnes zastavil čas. Naše klientky, ženy, ktoré si v pamäti nesú obrazy jednej z najtemnejších kapitol ľudstva, sa podelili o spomienky na roky vojny. Neboli to len historické fakty z učebníc, ale živé, bolestivé fragmenty životov, ktoré museli dospieť príliš skoro. Rozprávali o dňoch a nociach strávených v úkrytoch. O tom, aké to je, keď sa celý svet zúži na vlhkú pivnicu alebo lesnú zemľanku, kde jediným zákonom bol tlmený dych a absolútne ticho. Spomínali na deti, ktoré sa museli naučiť neplakať a na matky, ktoré v úplnej tme dokázali vytvoriť pocit bezpečia, hoci samy triasli od strachu. Tieto ženy boli svedkami brutality, ktorá sa zdá byť dnešnému človeku nepredstaviteľná. Spomienky na odvlečených susedov a tragický osud židovských rodín sú stále živé. Je to pripomienka mrazivej reality, kedy sa nenávisť stala štátnym programom a nevinnosť nebola žiadnou ochranou. Napriek všadeprítomnej smrti však v ich rozprávaniach rezonovalo niečo nečakane silné: ľudskosť. V časoch najväčšej núdze sa ukázalo, že prežiť sa dá len spoločne. Odhodlanie a vôľa dožiť sa ďalšieho rána bola silnejšia než únava a hlad. Kúsok chleba rozdelený na desať častí mal väčšiu hodnotu než zlato. Vedieť, že ten vedľa vás, vás nezradí, bolo jedinou istotou v neistom svete. Mier nie je samozrejmosť, ale dar. Dnešná generácia vníma slobodu a mier často ako automatické nastavenie sveta. Spomienky našich senioriek nás však vyvádzajú z tohto omylu. Sloboda nie je niečo, čo tu „jednoducho je“ , je to krehký stav, ktorý vykúpili generácie pred nami svojou odvahou a utrpením. Vážme si, že môžeme zaspávať v tichu, bez strachu z náletov alebo búchania na dvere. Vážme si, že naše deti nemusia poznať význam slova „úkryt“. Skutočná úcta k minulosti nespočíva len v kladení vencov, ale v tom, ako sa správame k sebe dnes ,či dokážeme udržať tú súdržnosť a empatiu, ktorú naše klientky objavili v tých najťažších časoch.

„Mier nie je absencia vojny, ale prítomnosť spravodlivosti a ľudskosti.“